Zažili ste to už niekedy? Prichádza nepríjemný pocit – smútok, osamelosť, či pocit zlyhania – a vy okamžite začnete niečo robiť. Zapnete nahlas hudbu, začnete upratovať, rozbalíte si čokoládu alebo presunieme pozornosť ku scrollovaniu na sociálnych sieťach. Tých aktivít, ktorými sa dá odpútať od vlastných pocitov, je nekonečne veľa a všetky fungujú ako únik. Je to akoby sme mali v sebe zabudovaný „emočný alarm“. Keď sa prihlási vnútorná nepohoda, stresové centrum v mozgu zakričí: „Blíži sa nebezpečenstvo! Urob niečo! Toto predsa nechceme cítiť!“. Tomuto mechanizmu hovoríme emočné vyhýbanie.
Emočné vyhýbanie môže mať výhody. Dočasne vás presmeruje od negatívnych emócií, ktoré sú psychicky vyčerpávajúce, aby ste mohli načerpať zdroje konfrontovať sa s nimi. Problém je, ak k tej konfrontácii nedôjde a vy sa neodhodláte vyriešiť zdroj týchto pocitov. Vtedy sa z potlačených a odsunutých emócií stáva permanentný zdroj napätia, ktorý vedie ku chronickému stresu.
VYHÝBACIE STRATÉGIE PRED VLASTNÝMI EMÓCIAMI
Vyhýbanie sa emóciám navonok málokedy vyzerá ako útek. Často je veľmi nenápadné, sofistikované a niekedy môže vyvolať dokonca obdiv či pochvalu od okolia. Poďme sa pozrieť na najčastejšie spôsoby úniku…
1. Intelektualizácia: Analýza namiesto prežívania
O svojich pocitoch dokážete hodiny rozprávať a analyzovať ich príčiny z detstva. Máte odskúšaných mnoho terapeutických postupov a preštudované kvantum psychologických a motivačných kníh. Robíte všetko pre to, aby ste o sebe premýšľali a našli racionálny pôvod svojich pocitov. Keď tento argument nájdete, presvedčíte sami seba, že je to vyriešené. Ale pocit v tele zostane. A nebude prekvapením, ak sa v istom okamihu pridá k doterajším emóciám bezradnosť, prečo sa ešte stále necítite lepšie, napriek tomu, že psychologické poučky vám dali užitočné odpovede.
Ak je toto vaša bežná úniková stratégia, skúste malý experiment:
Keď najbližšie pocítite napätie, namiesto otázky: „Prečo sa mi to deje?“ sa skúste opýtať: „Kde presne v tele ten pocit cítim?“ Skúste pri tom len chvíľu zotrvať a pozorovať svoje telo. Bez toho, aby ste hľadali vysvetlenie. Nevadí, ak bude ten pocit nejednoznačný. To najdôležitejšie je, že ste si ho dovolili cítiť a pozorovať ho.
2. Zaneprázdnenosť: Únik pred tichom a kľudom
Vytvárate si nekonečné povinnosti, medzi ktorými nemáte priestor na seba samých. Zastaviť sa a len tak byť so sebou totiž znamená otvoriť dvere úzkosti. A tak radšej pridáte ďalší pracovný projekt, tréning alebo stretnutie. Ticho je v tomto prípade najväčší nepriateľ. Táto úniková stratégia je o to nebezpečnejšia, že vyvoláva silnú závislosť na obdivnej reakcii okolia, koľko toho zvládate a ako si so všetkým poradíte.
Ak je toto vaša bežná úniková stratégia, skúste malý experiment:
Nájdite si chvíľu čas pre seba. Nemyslím tým čas, keď je všetko urobené podľa vašich predstáv (pretože to asi nebude nikdy). Ale myslím tým priestor, kedy nemusíte premýšľať nad tým, že o 5 minút musíte vyraziť vyzdvihnúť svoje dieťa zo škôlky alebo o 30 minúť byť na stretnutí so strategickým obchodným partnerom. Sadnite si, odložte telefón, vypnite rádio… Predstavte si, že všetky povinnosti sú vybavené. A predstavte si zároveň, že v tomto „ničnerobení“ by ste teraz mali zostať najbližšiu hodinu. Aká emócia sa začne ozývať ako prvá? Aká myšlienka vás pri tejto emócii spontánne napadne?
3. Mentálne vypnutie: Presun k prijateľným emóciám
Vypnúť svoje emócie je pomerne jednoduché. Začať scrollovať naprieč príspevkami na sociálnych sieťach vás takmer okamžite presmeruje k iným pocitom. Nie sú to reálne pocity, ale podstatné pre vás je, že nie sú vaše. Možno si spomeniete aj na situáciu, kedy vás niekto „vytočil“ a bezprostredne potom sa bez uvažovania vrhnete na čokoládu odloženú na „horšie časy“. Zlyhali ste v práci pri plnení projektu? Nahneval vás šéf, či kolega? Pohár vína, ktorý si dáte večer, dokonale uvoľní všetky podobné nepríjemné pocity. Vo všetkých prípadoch je cieľ jasný: vyprázdniť hlavu a presmerovať pozornosť k čomukoľvek inému, len nech sa to netýka vášho vnútorného prežívania.
Ak je toto vaša bežná úniková stratégia, skúste rovnaký experiment, ako v predchádzajúcej stratégii:
Nájdite si chvíľu čas pre seba. Nemyslím tým čas, keď je všetko urobené podľa vašich predstáv (pretože to asi nebude nikdy). Ale myslím tým priestor, kedy nemusíte premýšľať nad tým, že o 5 minút musíte vyraziť vyzdvihnúť svoje dieťa zo škôlky alebo o 30 minúť byť na stretnutí so strategickým obchodným partnerom. Sadnite si, odložte telefón, vypnite rádio… Predstavte si, že všetky povinnosti sú vybavené. A predstavte si zároveň, že v tomto „ničnerobení“ by ste teraz mali zostať najbližšiu hodinu. Aká emócia sa začne ozývať ako prvá? Aká myšlienka vás pri tejto emócii spontánne napadne?
4. Predstava vlastnej nezdolnosti: Ilúzia sily a kontroly nad životom
Ak sa riadite heslom „Musím byť silný“ alebo „Musím si poradiť sám“, je práve toto vaša úniková stratégia. Podvedome potrebujete vyvolávať dojem samostatnosti, nezlomnosti a absolútnej kontroly nad všetkým a všetkými. Pripustiť pomoc od iných je neprijateľné, pretože to umocní pocit zlyhania a neschopnosti. Zvládnuť všetko sám na 100 % je potvrdením vašej vlastnej hodnoty. Žiadať o pomoc sa vo vašej predstave spája s prejavom slabosti. K uvedenému sa často pridruží tendencia kritizovať druhých za to, že nie sú dosť výkonní a kompetentní. Čím viac sú ľudia okolo vás „ľudskejší“ v zmysle, že občas urobia chybu, tým viac sa zosilňuje vaša potreba dokázať im, že chyby sa dejú len kvôli ich neschopnosti. A viete čo? Občas vám život ukáže svoju stránku, kde sa okolnosti naozaj nedajú kontrolovať… Ale vy sa o to aj tak budete snažiť a presviedčať samých seba, že riešenie existuje.
Ak je toto vaša bežná úniková stratégia, skúste malý experiment:
Ak sa ocitnete v situácii, v ktorej si budete musieť s niečím poradiť (áno, je jasné, že to dáte), predstavte si, že by neexistovalo uspokojivé riešenie. Ale jedno celkom jednoduché a prijateľné riešenie by ste vedeli získať tým, že požiadate o pomoc inú osobu (známeho, kolegu, partnera, sestru….). Ak by nastal ten okamih a vy stojíte pred touto osobou, prv než čokoľvek poviete – aká emócia sa objaví? Aká myšlienka vás spontánne napadne?
5. Emocionálne výbuchy: Keď potláčanie emócií zlyhá
Emócie sa nedajú potláčať do nekonečna. Namiesto toho, aby ste si ich priznali, tak ich len pekne pomaly prikladáte na kôpku svojej emočnej záťaže a asi tušíte, kedy sa to celé rozsype… Presne v okamihu, keď je to najmenej vhodné alebo pri ľuďoch, ktorí s nimi nemajú absolútne nič spoločné. V teórii psychológie sa tento jav označuje ako „premiestnenie“ , kedy nepríjemné pocity človek prenesie na iný, náhradný objekt – napr. emócie, ktoré nemohol prejaviť pri svojom nadriadenom, prenesie na svoje deti alebo partnera. Okrem uvoľnenia tejto emócie (samozrejme nevhodným spôsobom) si vytvárate ilúziu sily a kontroly v situácii, v ktorej sa v skutočnosti cítite bezmocní.
AKO ZAČAŤ SO SVOJIMI EMÓCIAMI SPOLUPRACOVAŤ?
Emócie sa nezažívajú len tak bez zmyslu. V skutočnosti sú ukazovateľom reality. Umožňujú nám vnímať situáciu v širokom spektre – nielen cez kognitívne vyhodnocovanie, ale aj cez systém svojich vnútorných postojov a hodnôt. Stratégie používanie na potlačenie emócií nie sú vaším zlyhaním. Sú to len staré zápisy, ktoré vás v minulosti viedli a pomohli vám prežiť to, čo bolo z pozície dieťaťa neriešiteľné. Dnes vám však už pravdepodobne nepomáhajú. Možno narúšajú vaše vzťahy alebo vás držia v izolácii od vás samých.
Nie je nič zlé na tom využívať svoj rozum naplno. Ale racionalizovať si vlastné emócie alebo hľadať dôvody, prečo sa nejak nesmiete cítiť, je cestou k úplnému odpojeniu sa od emočného prežívania. Len pozorujte, ktorá zo stratégií sa vo vašom živote vyskytuje najčastejšie. V okamihu, keď ju budete mať pomenovanú a v konkrétnej situácii budete mať tendenciu použiť ju, opýtajte sa sám/sama seba: Čomu sa potrebujem vyhnúť? Nech je to čokoľvek, nepotrebujete to. Všetko „vyhýbanie sa“ skresľuje váš skutočný život.
Ak by ste sa rozhodli pre zmenu, začať môžete napríklad týmto:
- Prestaňte o svojich pocitoch premýšľať a začnite ich viac pozorovať.
- V situáciách, kedy vnímate rozpor medzi svojou skutočnou a želanou reakciou, skúste si predstaviť, ako by mala vyzerať želaná reakcie a potom vnímajte, čo vám v nej bránilo.
- Ak je vo vašom živote príliš veľa vecí, ktoré „musíte“, položte si sami sebe otázku, čo by sa stalo, ak by som nekonal/-a v zmysle toho, čo sa „musí“.
A ak by ste mali odvahu odkryť svoje nezdravé stratégie a odblokovať potlačené negatívne emócie, pozývam vás na hlboký transformačný zážitok prostredníctvom Terapie CESTA.
Chcem sa objednať na terapiu Cesta
